19. na tretí deň vlastnými rukami vyhádzali aj lodné náradie,
20. a keď niekoľko dní sa ani slnko ani hviezdy neukazovali a búrka stále zúrila, stratili všetku nádej, že sa zachránia.
21. Keď im už dlho ani jesť nechutilo, postavil sa Pavel prostred nich a povedal: Mužovia, mali ste ma poslúchnuť a nehýbať sa od Kréty, a boli by ste si usporili tohto trápenia, aj straty.
22. "Ale teraz vás napomínam: buďte dobrej mysle; lebo ani jeden z vás nezahynie, okrem lode."
23. Tejto noci zjavil sa mi totiž anjel toho Boha, ktorému patrím a ktorému slúžim,
24. a riekol mi: Neboj sa, Pavel, pred cisárom musíš stáť, a hľa, Boh ti daroval všetkých, ktorí sa plavia s tebou.
25. Preto buďte dobrej mysle, mužovia, lebo verím Bohu, že sa tak stane, ako mi oznámil.
26. Musíme však priraziť k nejakému ostrovu.
27. Keď už bola štrnásta noc, ako nás sem-tam zmietalo na Adriatickom mori, okolo polnoci spozorovali námorníci, že sa k nám blíži akási zem.
28. "Spustili hneď olovnicu a zistili hĺbku na dvadsať siah; poodišli ďalej, spustili zase olovnicu a zistili hĺbku na pätnásť siah."
29. V obave, že narazíme na úskalie, spustili odzadu štyri kotvy a žiadali si, aby bol deň.
30. Keď sa námorníci pokúsili utiecť z lode a spustili na more záchranný čln pod zámienkou, akoby aj odpredu chceli spustiť kotvy,
31. povedal Pavel stotníkovi a vojakom: Ak títo nezostanú na lodi, nebudete sa môcť zachrániť.