13. lebo keď podľa tela žijete, iste umriete, ale ak skutky tela duchom umŕtvujete, budete živí.
14. Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží.
15. Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče!
16. A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti.
17. Ale ak sme deti, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení.
18. Lebo tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.
19. Stvorenstvo zaiste s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích.
20. Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo, nie dobrovoľne, ale skrze Toho, ktorý ho podrobil v nádeji,
21. že aj samo stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích.
22. Veď vieme, že všetko stvorenstvo spoločne vzdychá a spoločne znáša pôrodné bolesti.
23. A nielen ono, ale aj my, ktorí máme prvotiny ducha, aj my vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela.
24. Lebo v nádeji sme boli spasení. Ale nádej, ktorú vidíme (splnenú), nie je nádej. Veď čo niekto vidí, načo by sa tomu aj nádejal?
25. Ale ak sa nádejame tomu, čo nevidíme, to trpezlivo očakávame.
26. A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným.