20. Išla na oslovi, a ako zostupovala, zakrývaná vrchom, Dávid a jeho mužovia práve schádzali proti nej, takže sa s nimi stretla.
21. Dávid povedal: Veru som nadarmo chránil všetko, čo mal tento na púšti, aby sa nič nestratilo zo všetkého, čo mal. Zlým sa mi odplatil za dobré.
22. Toto nech učiní Boh Dávidovi a toto nech pridá, ak zo všetkého, čo má, ponechám nažive do rána niečo mužského.
23. Keď Abigajil uvidela Dávida, rýchlo zosadla z osla, padla pred Dávidom na tvár a poklonila sa až k zemi.
24. Padla mu k nohám a povedala: Ja sama som na vine, pán môj! Nech smie prehovoriť k tebe tvoja dievka, vypočuj slová svojej služobnice.
25. Nech si nevšíma, prosím, pán môj, onoho zloducha Nábála, lebo on je taký zlý ako jeho meno! Nábál sa volá a bláznivý je. Ja však, tvoja dievka, nevidela som služobníkov svojho pána, ktorých si poslal.