11. Mám azda vziať svoj chlieb, vodu a mäso z dobytka, ktorý som pobil pre svojich strihačov, a dať mužom, o ktorých neviem, odkiaľ sú?
12. Nato sa mládenci Dávidovi obrátili a šli svojou cestou. Keď prišli, rozpovedali Dávidovi všetko, čo sa stalo.
13. Nato povedal Dávid svojim služobníkom: Nech si každý pripáše svoj meč. Každý si pripásal meč. Aj Dávid si pripásal svoj meč. Vtedy tiahlo za Dávidom asi štyristo mužov a dvesto ich zostalo pri batožine.
14. Nábálovej žene Abigajil však oznámil jeden zo sluhov: Hľa, Dávid poslal z púšte poslov pozdraviť nášho pána, ale on sa na nich osopil.
15. Títo mužovia boli veľmi dobrí, nikdy nám neublížili a nič sa nám nestratilo, nikdy, po celý čas, čo sme chodili s nimi, keď sme boli na púšti.
16. Boli múrom okolo nás v noci i vo dne, po všetky dni, čo sme s nimi pásli stádo.
17. Preto si teraz rozmysli a uváž, čo máš robiť, lebo skaza nášho pána a celého jeho domu je už hotovou vecou, no on je taký zloduch, že sa s ním nedá ani hovoriť.
18. Tu sa Abigajil poponáhľala a vzala dvesto chlebov, dva kožené mechy vína, päť pripravených oviec, päť mierok praženého zrna, sto hrúd hrozienok, dvesto figových koláčov a naložila to na osly.
19. Povedala svojim služobníkom: Choďte napred a ja prídem za vami. Svojmu mužovi Nábálovi to však neoznámila.
20. Išla na oslovi, a ako zostupovala, zakrývaná vrchom, Dávid a jeho mužovia práve schádzali proti nej, takže sa s nimi stretla.
21. Dávid povedal: Veru som nadarmo chránil všetko, čo mal tento na púšti, aby sa nič nestratilo zo všetkého, čo mal. Zlým sa mi odplatil za dobré.
22. Toto nech učiní Boh Dávidovi a toto nech pridá, ak zo všetkého, čo má, ponechám nažive do rána niečo mužského.
23. Keď Abigajil uvidela Dávida, rýchlo zosadla z osla, padla pred Dávidom na tvár a poklonila sa až k zemi.
24. Padla mu k nohám a povedala: Ja sama som na vine, pán môj! Nech smie prehovoriť k tebe tvoja dievka, vypočuj slová svojej služobnice.